Prvý rektor v Sankt Peterburgu

 Budovu Sanktpeterburskej štátnej univerzity v Sankt Peterburgu postavili na základe výnosu Petra I. Na stenách známej hlavnej, skoro štyristometrovej chodby s benátskymi oknami visí 48 portrétov jej rektorov a vedeckých osobností, ktoré počas viac ako 300-ročnej histórie mesta na Neve preslávili ruskú vedu. Symbolicky, ale aj reálne, je na prvom mieste portrét Michala Andrejeviča Baluďanského. Priestor dnešného Slovenska v minulosti vygeneroval a vyslal do sveta nielen drotárov či žinčicu, schudobnených zemanov, dobrodruhov a „svetobežníkov“, ale aj kultúru a vzdelanosť. Michal Baluďanskij toho spravil pre rozvoj univerzitného vzdelávania, pre vedu ako takú a pre posun ľudstva vpred z pohľadu dejín Slovenska (a ich vkladu do kultúrnych dejín sveta) rozhodne viac, než napríklad ospevovaný „kráľ Madagaskaru“ Móric Beňovský, ktorého niektorí dnes dokonca chcú kategorizovať ako slovenského „diplomata“(!). Čo už, proti gustu žiaden dišputát, ale veci by sa jednoducho nemali preháňať. Michal Baluďanskij Meno Michala Baluďanského nie je neznáme. Poznámky o ňom nájdeme v mnohých encyklopédiách a slovníkoch, ale mnohé napriek tomu ostáva pre širokú slovenskú verejnosť neznáme. Uvedený text sa ďalej opiera o moje poznámky a štúdium materiálov uložených v Ruskom štátnom historickom archíve v Sankt Peterburgu, Ústrednom štátnom historickom archíve v Sankt Peterburgu a sanktpeterburskej filiálke archívu Ruskej akadémie vied. Podľa archívnych dokumentov sa Michal Baluďanskij narodil 26. septembra (7. októbra) 1769 v obci Vyšná Olšava neďaleko Tokajíka. Áno, je to ten Tokajík, ktorý 19. novembra 1944 obsadila nacistická jednotka pod velením oberfeldwebla Kumana. Všetkých mužov sústredili pri kostole a potom ich na lúke pod Pereliskom postrieľali. Bolo ich tridsaťštyri. Následne podpálili celú dedinu. Základné a stredné vzdelanie získal Baluďanskij v Újhely (od roku 1920 Slovenské Nové Mesto) a vysokoškolské na Kráľovskej právnickej akadémii v Košiciach a Viedenskej univerzite. Po ukončení štúdia odchádza v roku 1789 prednášať na novozaloženú univerzitu v Nagyvare. V roku 1796 obhajuje titul doktora práv a prestupuje na Peštiansku univerzitu, kde prednáša až do roku 1803 na katedrách dejín a práva. Tento mladý profesor zo Slovenska si medzi uhorskou (maďarskou) profesorskou elitou získal prirodzenú autoritu. Aj preto, že jeho znalosti mali encyklopedický charakter, ale najmä preto, že podľa potreby neprednášal v tomto prostredí len po maďarsky. No a pozvánka do Sankt Peterburgu nedala na seba dlho čakať. Koncom júla 1803 (podľa archívnych dokumentov), a nie koncom roku 1803 či začiatkom roku 1804, ako uvádza väčšina informačných zdrojov, prichádza do Sankt Peterburgu (spolu s ním prišli zo Slovenska aj iní: Vasil Kukoľnyk, spolužiak z Košíc, a Peter Lodij, profesor Ľvovskej univerzity). V jeho personálnom spise (dnešným jazykom) je prvý zápis strohý, ale jasný: „Nastúpil do ruskej štátnej služby ako riadny profesor politických vied na Sanktpeterburskom pedagogickom inštitúte dňom 1. augusta 1803...“ Tesne po jeho príchode sa v Sanktpeterburských vedomostiach objavila informácia o začatí výučby profesorom M. Baluďanským každý pondelok, utorok a piatok od deviatej do jedenástej so širokým záberom: právne a politické vedy, encyklopedistika, politická ekonómia a diplomacia. Neskôr, aj po transformácii inštitútu na Sanktpeterburskú univerzitu, boli prednášky dekana a neskôr rektora Michala Baluďanského naďalej populárne. Prvý rektor Štvrtého októbra 1819 znovuzrodená Sanktpeterburská univerzita spoznala meno svojho prvého rektora. Dnes sa dá veľmi ťažko zrekonštruovať, prečo zvolili práve Michala Baľudanského. Možno preto, že bol dekanom rozhodujúcej fakulty, mal pedagogické skúsenosti, dosiahol pozoruhodné výsledky v štátnej službe a Alexander I. sa s ním často radil. Možno zavážila aj skutočnosť, že v rokoch 1813 až 1817 bol osobným učiteľom kniežaťa Nikolaja Pavloviča, budúceho cára Nikolaja I., ktorého zasväcoval do tajov ekonomických a politických vied. V rámci rôznych personálnych výhod a nevýhod nemožno opomenúť ani jeho charakterový profil. Baluďanskij nebažil po mocenských postoch, bol charakterovo mäkký a ľahko ovládateľný. Prosto, dobrák! S odstupom času sa dá ešte predpokladať, že sumár týchto vlastností a okolností ho doviedol k tomu, aby ho súbežne okrem zvolenia za rektora ešte vymenovali za riaditeľa univerzity. Totiž od roku 1819 na tento post vymenúvala vláda, a nie orgány univerzity, pričom rektor zodpovedal za vedecké a výučbové otázky a riaditeľ mal „hlavný dozor nad všetkými vnútornými vecami univerzity“. Skúsme si predstaviť atmosféru doby a dobráctvo Michala Baluďanského. Úradníci na ministerstve vnútra sa mohli tešiť, že budú mať sprostredkovane „kompetentný dozor“. Lenže... Aký mal Baluďanskij k súbehu týchto dvoch postov vzťah, je potrebné ešte študovať, pretože v jeho životopise je toto obdobie zatiaľ bielym miestom. Isté je, že po takmer troch mesiacoch sa vzdal postu riaditeľa. Bol to výraz vzdoru a nesúhlasu s prístupom ministra vzdelávania A. N. Golycina, ktorý sústredene útočil na autonómnosť univerzity. Aký veľký bol asi tlak či obludnosť zásahov, keď takom krátkom čase nevydržal a nepomohla mu ani váha jeho autority? Pritom pedagogický tím pod vedením M. Baľudanského bol ozdobou ruskej vedy tej doby. Osobitnou zásluhou Michala Baľudanského bolo vypracovanie stanov univerzity, ktoré predpokladali neohraničenú autonómiu školy, ale aj jej vedúce postavenie a rozhodujúci vplyv na kultúrny život Sankt Peterburgu. Nehľadiac na to, že tento dokument bol odmietnutý a následne sa prijal „reakčný“ text stanov (1835), mnohé z myšlienok a konceptov Baluďanského sa nestratili a ovplyvnili smerovanie univerzitného vzdelávania v Rusku. Obľúbený medzi študentmi Sám Baluďanskij mal demokratický prístup k študentom a mladším kolegom. Existujú mnohé svedectvá, ako sa korýkoľvek študent mohol obrátiť na váženého rektora s akýmkoľvek problémom a požiadať ho o pomoc. Nemožno opomenúť principiálne pozície rektora, ktorý bránil univerzitu pred kampaňou voči progresívnemu krídlu profesorov. História tlaku na túto časť sa začala v roku 1821, v rámci tzv. akcie „delo universitetskych professorov“, ktoré je známe z literatúry. Baluďanskij v rámci svojich možností do posledného momentu bojoval za slobodu vedeckého bádania na pôde univerzity. Pochopiac bezúspešnosť svojho boja s nepodloženými obvineniami, neželajúc si zúčastňovať sa tejto frašky, požiadal Michal Baluďanskij ako človek dodržiavajúci vyšší princíp mravný o uvoľnenie z postu rektora a rezignoval na svoj profesorský štatút. Oponenti využili rektorovu demisiu a zoznam obvinených profesorov rozšírili o Baluďanského. Cár akceptoval odchod z postu rektora, no z postu profesora ho neodvolal. V tejto „podviazanej“ pozícii bol až do roku 1824. Novým rektorom sa stal predstaviteľ reakčného profesorského krídla, E. F. Zjablovskij. Po vynútenom odchode z univerzity neprerušil kontakty so svojou alma mater. Iniciatívne v roku 1828 spracováva koncept prípravy nových ruských špecialistov v oblasti práva. Základné kontúry konceptu výučby a dovzdelávania právnikov, či jeho ducha a logiku, využíva Sanktpeterburská štátna univerzita dodnes. A to, že koncept vydržal historickú previerku, dodnes potvrdzuje kvalita absolventov a pedagógov univerzity. Za všetkých spomeniem napr. prvého mera (starostu) Leningradu/Sankt Peterburugu po roku 1991, profesora Anatolija Sobčaka, alebo absolventov „jurfaku“, prezidentov Ruskej federácie – minulého Vladimíra Putina, súčasného Dmitrija Medvedeva. V tom istom roku Baluďanského zvolili za čestného člena univerzity. Hoci už neprednášal, prostredníctvom svojich žiakov, ktorí sa s profesorom hojne a často radili, nepriamo vplýval na rozvoj spoločenských vied v Rusku. V roku 1874 sa zriadilo štipendium Michala Baluďanského. Dnes ho však niet. Profesor, vedec, byrokrat Medzi vedecko-pedagogickou a služobnou činnosťou na rôznych štátnych postoch existovala organická väzba. V známej poznámke pre M. M. Speranského, ktorého bol poradcom, písal: „Čo som učil na univerzite, tým som sa zaoberal aj v praxi na ministerstve financií a pri príprave zákonov.“ Ako právny expert sa zúčastnil pri formovaní základov ruských úverových inštitútov. Okrem finančnej a administratívnej oblasti sa venoval aj projektom zo sféry verejného práva, reorganizácii ministerstiev, či riadenia mesta Sankt Peterburg. Zatiaľ nie je dostatočne preskúmaná úloha Michala Baluďanského pri spracovaní Stanov Sankt Peterburgu. Je známe, že cár Nikolaj I., ktorý nastúpil na trón v roku 1825, sa osobne zoznamoval s nuansami riadenia štátu a usiloval sa reformovať skostnatený systém, ktorý zdedil. Na základe jeho tlaku bolo v roku 1827 poverené ministerstvo vnútra zložitou a vážnou úlohou – vypracovať nový status mesta Sankt Peterburg. Doterajší sa opieral o dokumenty Kataríny II. a Stanovy Sankt Peterburgu z roku 1798, ktoré už nezodpovedali dobe. Práce nad novým dokumentom šli pomaly, a najmä nekompetentne. Vtedy si Nikolaj I. spomenul na Michala Baluďanského. Jeho dodnes zachované poznámky k téme riadenia hlavného mesta a projekt Stanov Sankt Peterburgu (1827) nám dávajú predstavu, aký hlboký bol odkaz a vklad rodáka z Vyšnej Olšavy (obce, majúcej dnes asi 615 obyvateľov, o ktorej prvá písomná zmienka sa eviduje z roku 1382) do procesov tvorby a fungovania organizačnej kultúry vtedy hlavného mesta cárskeho Ruska. Možno by stálo za to porovnať Baluďanského projekt s hlavným dokumentom dnešného Sankt Peterburgu, ktorý prežil historickú púť ako Sankt Peterburg, Peterburg, Petrohrad, Leningrad – kým sa znovu vrátil k svojmu pôvodnému menu. Je čo skúmať Žiaľ, nie je celkom jasné, čo sa stalo s osobným archívom Michala Baluďanského. Jeho dcéra M. M. Medemová odovzdala archív P. I. Baranovovi, ktorý napísal a vydal v roku 1882 Životopis Michala Baluďanského. Po smrti P. I. Baranova (24. decembra 1884) sa archív presunul k jeho bratancovi P. N. Semenovi, ktorý časť využil vo svojej práci Životopisné poznámky senátorov z materiálov P.I. Baranova (1886). Ďalšiu časť dokumentov použil A. A. Polvcev pri spracovaní materiálu do Ruského biografického slovníka (1882), kde je obsiala životopisná stať o M. Baluďanskom, v ktorej sa o.i. píše: „.Ako lektor, súdiac podľa spomienok jeho žiaka, cára Nikolaja I., nemal dar slova. Ruský jazyk ovládal slabo, ale v mnohých iných jazykoch písal a hovoril bez problémov. Súčasníci ho charakterizovali ako človeka skromného, priameho, s dobrým duchom...“ Na margo poznámky v slovníku o „slabom ruskom jazyku“, skôr išlo zrejme o závisť doby. Baluďanskij totiž s obľubou svojim študentom prednášal vo svojskom „slovanskom jazyku“. A mal úspech. Vedecké poznámky, listy a práce Michala Baluďanského neboli doteraz publikované, pričom dobovo sa hodnotili veľmi vysoko. Možno by bolo zaujímavé, vo svetle dnešnej finančnej krízy, preštudovať si jeho poznámky K reforme finančného systému (1809), ktoré pripravil pre M. Speranského, alebo texty prednášok z politickej ekonómie, z ktorých modernita a aktuálnosť priam trčí. Rusko si ho ocenilo Že by neboli jeho zásluhy ocenené, na to by sa Baluďanskij nemohol sťažovať. Bol vyznamenaný mnohými vysokými vyznamenaniami – Radom sv. Vladimíra II. stupňa, sv. Anny I. stupňa, Bieleho orla, sv. Alexandra Nevského s briliantmi... Nikolaj I. mu daroval osobný dar – zlatú tabatierku so svojím portrétom a nehnuteľnosť v Podolskej gubernii. Šestnásteho júna 1837 sa M. Baluďanskij stal ruským dvoranom. Pri slávnostnej príležitosti potvrdenia dvoranského erbu cár Nikolaj I. rukou zmenil heraldickú logiku a dokreslil do erbu číslo XV. Ako symbolické vyznamenanie za spracovanie prvých pätnástich dielov Zbierky zákonov Ruskej impérie. Talent Michala Baluďanského bol mimoriadny a jeho univerzalizmus sa nezmestil do schém vtedajšej doby. Bol to neobyčajný človek predstavujúci vedca, pedagóga a štátneho úradníka. Sanktpeterburská štátna univerzita v Sankt Peterburgu sa môže hrdiť svojím prvým rektorom, ktorý ju formoval, bol pri jej zrode. Keď odchádzal z rodného Slovenska do sveta, určite netušil, že jedna z jeho dcér (mal dvoch synov a sedem dcér), Mária, v spomienkach napíše: „Celý jeho život bol plný plodnej činnosti, nehnal sa za slávou a titulmi, pre neho boli vanitas vanitatum...“ Slávny a uznávaný rodák spod Dukly zomrel 3. apríla 1847 vo veku 78 rokov. Nedožil sa meruôsmych rokov v Európe. Pochovali ho v Trojicko-Segejevskom kláštore neďaleko Sankt Peterburgu. Jeho hrob sa však dnes nedá navštíviť. Stratil sa, tak ako mnohé, vo veličine spravodlivého času. Prednáška prednesená na pôde Stredoeurópskej vysokej školy v Skalici Redakčne upravená

Dnes píše Ján Čarnogurský

Rektor

Slovensko onedlho navštívi ruský prezident Dmitrij Medvedev. Prezident vyštudoval právo

na Petrohradskej univerzite, rovnako ako jeho predchodca vo funkcii Vladimír Putin. Dmitrij Medvedev na univerzite aj vyučoval v rokoch 1990 až 1999. Málokto na Slovensku vie, že prvým rektorom Petrohradskej univerzity bol Slovák Michal Baluďanský.

Narodil sa v r. 1769 vo Vyšnej Olšave, okres Stropkov. Na Viedenskej univerzite vyštudoval v r. 1789 s vyznamenaním právo za dva roky. Pôsobil ako profesor na Peštianskej univerzite, zvolili ho za čestného člena Transylvánskej filologickej spoločnosti. V r. 1801 nastúpil na ruský cársky trón Alexander I., neskorší víťaz nad Napoleonom. Svoju vládu začal rozsiahlymi reformami, napríklad zriadil ministerstvá. Novozriadené ministerstvo školstva potrebovalo rýchlo obsadiť miesta na taktiež novom Pedagogickom inštitúte. Pre niektoré predmety nebolo v Rusku

dosť profesorov, preto pozývali profesorov zo zahraničia

. Povesť profesora Baluďanského už prekročila hranice vtedajšieho Rakúska a námestník ruského ministra školstva pozval Baluďanského do Petrohradu pôvodne na dobu troch rokov (1803 - 1806). Baluďanský pricestoval aj so svojou rodinou a nakoniec zostal v Rusku až do smrti. Začal prednášať na Pedagogickom inštitúte, ktorý sa v r. 1819 zmenil na Petrohradskú univerzitu. Neskôr pôsobil aj ako poradca ruského ministra financií. V rokoch 1813 až 1817 pôsobil ako súkromný učiteľ cárových synov, medzi nimi aj budúceho cára Mikuláša

I. Nuž a v roku 1819, keď sa Pedagogický inštitút zmenil na Petrohradskú univerzitu, bol zvolený za jej rektora. Túto funkciu vykonával do r. 1821. Taký je vzťah

Slovenska a alma mater ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva.

Autor je advokát a bývalý predseda vlády

Zmienka kto bol jedným z najvýznamnejších absolventov košickej filozofickej a technickej univerzity.

Jediným pozitívnym dôsledkom náboženského antagonizmu v Košiciach a vpádu Turkov na Dolnú zem v 17.storočí bolo založenie Košickej univerzity roku 1657. Plán Petra Pázmanya realizoval Benedikt Kišdy, ktorý poskytol aj potrebnú finančnú fundáciu. Zlatou bulou Leopolda I. z roku 1660 bola univerzita potvrdená aj cisárom a v roku 1661 sa v Košiciach konali prvé promócie absolventov. Prednášalo sa na troch fakultách - fakulty jazykov, na fakulte filozofickej a technickej. Počet poslucháčov sa pohyboval okolo 400-500. Univerzita mala za úlohu, podľa zakladacej listiny B. Kišdyho, „V službách protireformácie pripravovať mládež vedecky i vojensky zvíťaziť nad hroziacim mohamedánskym nebezpečím." Na univerzite študovali okrem šľachtických synov i príslušníci chudobnejších vrstiev všetkých národnosti žijúcich na východnom Slovensku. Medzi najvýznamnejších absolventov patrí medzi inými zakladateľ a prvý rektor petrohradskej (leningradskej) univerzity Michal Baluďanský.

VÝCHODNIARI V SANKT PETERBURGU
Publikované: Štvrtok, 24.06. 2010 - 13:05:51
 

Roku 1803 sa gróf Novosiľcov stretol s dvoma Slovákmi. Boli to Michal Baluďanský (1769, rodák z Vyšnej Oľšavy) a Peter Lodij (1764, rodák zo Zboja). Spomínaní „východniari“ boli vzdelancami, ktorí mali za sebou niekoľkoročné pedagogické pôsobenie a venovali sa právu a politickej ekonómii. Ba-luďanský bol v tom čase dekanom na Právnickej fakulte na Kráľovskej akadémii v Oradei,  kde už predtým pôsobil ako profesor politických vied a ekonómie. Peter Lodij zasa pôsobil na univerzite v Krakove. Grófovo pozvanie do Sankt Peterburgu urobilo z oboch vedcov kolegov na pedagogickom inštitúte v meste na Neve. Michal Baluďanský dosahoval veľmi dobré pedagogické a výchovné výsledky. Chýr o jeho schopnostiach sa doniesol až na cársky dvor. Vtedajší panovník  Alexander I. sa na váženého profesora obrátil s ponukou (odmietnuť ju bolo určite ťažko), aby sa ujal výchovy veľkokniežat Michala a Mikuláša. Baluďanský sa päť rokov trápil s výchovou týchto šľachticov. V tom čase sa pripravovalo v Sankt Peterburgu otvorenie novej univerzity. Pri hľadaní osoby vhodnej na funkciu rektora padlo aj meno Michala Baluďanského. Proti jeho osobe sa neozvali žiadne hlasy a M. Baluďanský sa roku 1819 stal najvyšším funkcionárom univerzity. Miesto prvého dekana na Právnickej fakulte tejto univerzity sa ušlo Petrovi Lodijovi. Obaja pedagógovia mali pokrokové zmýšľanie, ktoré im otváralo dvere k funkciam. Veď Baluďanský na budapeštianskej univerzite spolupracoval s jakobínmi, bol kritik merkantilizmu, prívrženec fyziokratov a presadzoval ranokapitalistické ekonomické teórie Adama Smitha. Tie chcel aplikovať na ekonomický vývoj v Rusku. Ukázalo sa, že toľký pokrok je na konzervatívcov priveľa. Roku 1821 pozbavili rektora za voľnomyšlienkarstvo funkcie. Po odchode z univerzity sa však účinkovania vo verejnom živote nevzdal (postaral sa o to aj jeho „žiak“ cár Mikuláš I.). Na ministerstve financií sa zaoberal tvorbou zákonov a stal sa tvorcom ruskej právnickej terminológie. Peter Lodij bol zasa kritikom subjektívneho idealizmu, skepticizmu, agnosticizmu a Kantovho filozofického názoru. S jeho myšlienkami ho nechali na univerzite dlhšie ako Baluďanského – do roku 1825. Potom sa stal štátnym radcom. Obaja vedci z východného Slovenska zomreli v Sankt Peter-burgu. M. Baluďanský roku 1847 a P. Lodij roku 1829.
 
Ivan Szabó

Michal Baluďanský článok prebraný so stránky  www,nezes.sk

Prípitok prezidenta SR Ivana Gašparoviča na slávnostnej večeri na počesť prezidenta Ruskej federácie Dmitrija Medvedeva, Bratislava 6. 4. 2010

Úvod | Aktuality | Prejavy a vystúpenia | Domáce prejavy prezidenta SR | Rok 2010 | Prípitok prezidenta SR Ivana Gašparoviča na slávnostnej večeri na počesť prezidenta Ruskej federácie Dmitrija Medvedeva, Bratislava 6. 4. 2010

Vaša excelencia, vážený pán prezident,
vážení páni ministri,
vážené dámy a páni,
milí priatelia,

vitajte na Slovensku.

Žiaľ, musím sa v tejto slávnostnej chvíli vrátiť k minulotýždňovým tragickým udalostiam, ktoré sa stali vo Vašej krajine. S hlbokým zármutkom som prijal šokujúcu správu o bombových útokoch v moskovskom metre.

Dovoľte mi, vážený pán prezident, aby som vo svojom mene, ako aj v mene občanov Slovenskej republiky, vyjadril Vám, ako aj rodinám a blízkym obetí hlbokú a úprimnú sústrasť. Slovensko a jeho občania nekompromisne odsudzujú akékoľvek formy násilia namiereného proti bezbranným jednotlivcom.

Vaša oficiálna návšteva na Slovensku je pre mňa osobne i pre našu krajinu vážená a výnimočná udalosť. Vážená kvôli kontinuite záujmu ruskej hlavy štátu o dobré slovensko-ruské vzťahy a kontakty na najvyššej úrovni. Veď našu krajinu doteraz navštívili všetci doterajší ruskí prezidenti. Výnimočná je Vaša návšteva kvôli načasovaniu. Vás a Vašu delegáciu vítame v Bratislave v dňoch, keď si na Slovensku pripomíname 65. výročie oslobodenia nášho hlavného mesta Sovietskou armádou a v malom predstihu aj výročie ukončenia najväčšej tragédie v histórii ľudstva – druhej svetovej vojny.

Prirodzene, programu tejto návštevy sme celkom vedome vtlačili silnú symboliku. Uctením si na Slavíne pamiatky tisícok sovietskych vojakov a partizánov padlých pri oslobodzovaní Slovenska i Bratislavy, chceme vyslať jasné posolstvo vďaky i pamäti.

Vážený pán prezident,
slovensko-ruské vzťahy prešli v minulosti povznášajúcimi etapami plnými entuziazmu, ale aj rôznymi skúškami a zložitejšími peripetiami vývoja. Vracať sa k niektorým z nich nie je ľahké pre nikoho z nás.

Dokázali sme však nájsť silu a odvahu uzavrieť i tieto ťažšie etapy a presmerovať našu pozornosť na prítomnosť a budúcnosť našej spolupráce. Vyžaduje si to základný záujem o lepší, kvalitnejší a bezpečnejší život občanov našich štátov. Nápomocná nám v tom môže byť spoľahlivá, pragmatická a vzájomne výhodná ekonomická spolupráca. Ona je pilierom našich dvojstranných vzťahov. Jej doterajšie výsledky nie sú zlé, aj keď v ostatnom roku sa na nich negatívne podpísala globálna hospodárska kríza. Iste však so mnou budete súhlasiť, že najúčinnejším spôsobom budovania dôvery vo vzťahoch je vzájomná solidarita a pomoc v ťažších časoch. Zo štruktúry našej obchodnej výmeny je zrejmé, že energetická oblasť je pre nás kľúčovou súčasťou slovensko-ruských ekonomických vzťahov.

Na druhej strane aj my chceme byť maximálne korektní – preto základom nášho prístupu k energetickej bezpečnosti Európy je rovnaká bezpečnosť pre producenta, tranzitéra - prepravcu i spotrebiteľa energetických surovín. Naše úsilie plne vychádza z prístupu Európskej únie, ktorá Ruskú federáciu vníma ako strategického partnera, ako integrálnu súčasť európskeho civilizačného celku, ktorý spája hľadanie odpovedí na nové výzvy doby – bezpečnostné, ekonomicko-technologické, kultúrno-civilizačné. V tomto kontexte aj európsky koncept Východného partnerstva a debatu o efektívnosti a posilnení európskej bezpečnostnej architektúry, ktorú ste osobne v Európe iniciovali, chceme vnímať ako cesty, ktoré nás majú priblížiť, nie vzďaľovať. My na Slovensku sme pripravení pokračovať v hľadaní ciest posilňovania vzájomnej dôvery a všestrannej spolupráce v trojuholníku Európskej únie, Spojených štátov a Ruskej federácie, ktorá bude prínosom pre riešenie aktuálnych medzinárodných problémov aj problémov zajtrajšieho sveta.

Vážení priatelia,
v žiadnom prípade nechcem opomenúť význam rozvoja našich vzťahov v oblasti kultúry, lebo ony sú dušou vzťahov medzi štátmi. Sme radi, že Vaša návšteva je spojená s otvorením výstavy ruských ikon v Slovenskej národnej galérii, ako aj s vystúpením známeho Akademického súboru piesne a tanca Ruskej armády. Je povzbudzujúce, že u nás pretrváva záujem našich historikov o Rusko - ku dňu Vašej návštevy skupina historikov zo Slovenskej akadémie vied vydala rozsiahly zborník odborných štúdií v ruštine o vnímaní Ruska na Slovensku.

Samozrejme, tento vzťah našich dvoch národných kultúr sa nevytvoril len teraz a na zelenej lúke. Dávno v minulosti mu predchádzali väzby významných osobností našej kultúry na ruskú kultúru. Okrem známeho príkladu priateľského vzťahu slovenského doktora Dušana Makovického s Levom Nikolajevičom Tolstým, založenom na hlbokej úcte, pokore a ľudskosti, je u nás známa aj slovenská historická väzba na Vašu alma mater, vážený pán prezident, na Petrohradskú univerzitu. Jej prvým rektorom bol od r. 1819 Slovák profesor Michal Baluďanský,v Rusku známy ako Michail Andrejevič Balugiansky) z Vyšnej Olšavy, ktorý bol o.i. súkromným učiteľom synov cára Alexandra I.

Vážený pán prezident,
vážené dámy a páni,
blížiac sa k záveru môjho prípitku, dovolím si upriamiť Vašu pozornosť na ďalšie výrazné symbolické prepojenie zajtrajšieho a nasledujúceho dňa. Zajtra popoludní spoločne položíme vence pri hroboch na Slavíne a pokloníme sa pamiatke padlých sovietskych vojakov a pozajtra Vy, pán prezident, podpíšete v Prahe spolu s americkým prezidentom historickú zmluvu START o jadrovom odzbrojení. Som presvedčený, že je to ten najlepší spôsob praktického naplnenia odkazu hrdinov druhej svetovej vojny.

Pripíjam, vážený pán prezident,
na Vaše zdravie, na zdravie členov Vašej delegácie,
na dynamický rozvoj slovensko-ruskej spolupráce,
na prosperitu a bezpečnú budúcnosť našich krajín a ich občanov.

V pripravovanom múzeu v Krásnom Brode chcete zriadiť aj akýsi virtuálny panteón osobností, ktoré vniesli významný vklad do rusínskej kultúry a jej záchrany alebo preslávili Rusínov vo svete. Kto všetko tam bude?

Napríklad Michal Baluďanský, prvý rektor štátnej univerzity v Sankt Peterburgu. Pochádzal z rusínskej rodiny vo Vyšnej Olšave . Alebo seržant armády USA Michal Strenk, rodák z rusínskej obce Jarabina. Koncom februára 1945 vo vojne s Japoncami padol pri vztyčovaní americkej zástavy na ostrove Iwodžima. Mohol by som vymenovať desiatky svetoznámych mien, o ktorých verejnosť dnes ani nevie, že mali rusínsky pôvod.

úryvok je z denníka Pravda, z rozhovoru rusínskeho spisovateľa a folkloristu Michala Šmajdu.

Michal Baluďanský

 (Michail Andrejevič Balugjanskij)

 1769 – 1847

ekonóm, právnik, pedagóg, univerzitný profesor, prvý rektor Petrohradskej univerzity

 M. Baluďanský pochádzal z obce Vyšná Olšava, v bývalej Zemplínskej župe, teraz okres Stropkov.

Narodil sa 26. 9. 1769 (7. 10. 1769) v rodine gréckokatolíckeho farára. V rodnej obci získal prvé základné vedomosti.

Už ako 8-ročný v r. 1777 začal študovať na strednej škole v Novom Meste – Sátoraljaújhely, ktoré bolo vtedy sídlom Zemplínskej župy. Na tamojšom gréckokatolíckom gymnáziu sa učil za farára. Školu skončil v r. 1780.

Pre svoje mimoriadne schopnosti mladý Baluďanský dostal štátne štipendium a bol poslaný na ďalšie štúdiá do Košíc (r. 1783 – 1785) na filozofickú fakultu Kráľovskej akadémie práva, ktorú skončil s vyznamenaním.

Právo študoval vo Viedni, kde za dva roky absolvoval štvorročné štúdium na právnickej fakulte (1787 – 1789).

Obdobie jeho viedenských štúdií bolo poznamenané Francúzskou buržoáznou revolúciou. V tomto období sa študentská mládež aktívne zoznamuje aj s myšlienkami Montesquieuiho, Rousseaua, Helvétiusa, Adama Smitha a iných a v takomto spoločenskom dianí vyrastá aj mladý Baluďanský.

V Rakúsko - Uhorsku sa v tom čase otvárajú nové vysoké školy. Jednou z nich bola aj vtedy novozaložená Nagyvaradská (Veľkovaradínska) kráľovská akadémia. Na miesto pedagógov bol vypísaný konkurz, do ktorého sa prihlásil aj mladý, vtedy 20-ročný Baluďanský.

Po úspešnom konkurze v r. 1789 pôsobí ako profesor politických vied a ekonómie v Nagyvarade (Veľký Varadín). Vedeckou činnosťou v r. 1796 získava doktorát práv na univerzite v Pešti a od r. 1802 pôsobí ako dekan právnickej fakulty.

Mladý Baluďanský ovládal niekoľko cudzích jazykov – angličtinu, francúzštinu, taliančinu, nemčinu a maďarčinu.

Počas pôsobenia v Nagyvarade sa zapojil do hnutia uhorských jakobínov. Bol členom tajného jakobínskeho Spolku slobody a rovnosti, založeného I. Martinovičom. Za svoje progresívne názory bol prenasledovaný uhorskými úradmi. Jeho prednášky boli prísne cenzúrované a zakázané.

V podmienkach dusného politického ovzdušia využíva M. Baluďanský pozvanie ruského cára Alexandra I. a v roku 1804 odchádza spolu s manželkou a synom do Ruska, do Petrohradu (Sankt Peterburg), kde začína učiť politické vedy, najmä ekonómiu, na tamojšom Pedagogickom inštitúte. V Rusku sa usadil natrvalo a celý jeho ďalší život je spätý s touto krajinou.

Tu pripravuje projekty a plány z oblasti ekonomiky a štátnej reformy, Pracuje v komisii veľkého ruského reformátora Speranského. Jeho tvorivá činnosť dosahuje veľkých rozmerov a rozkvetu.

Stáva sa členom mnohých spolkov, napr. Slobodnej ekonomickej spoločnosti, v r. 1808 bol prijatý za čestného člena Botanickej spoločnosti v Altenburgu a v r. 1810 sa stal čestným členom Mineralogickej spoločnosti v Jene, v ktorej predsedom bol vtedy J. W. Goethe.

V r. 1813 – 1817 z poverenia cára Alexandra I. stáva sa vychovávateľom jeho dvoch synov, veľkokniežat Mikuláša a Michala.

Po založení univerzity v Petrohrade (Sankt Peterburgu) sa v r. 1819 – 1821 stáva jej prvým rektorom.

Ako rektor univerzity sa Baluďanský zaslúžil o demokratizáciu vyučovacieho procesu a o prijatie zákona, ktorý zaručoval výučbu na univerzite aj poddaným.

Pod jeho vedením sa univerzita stala dôležitým centrom vedeckého a kultúrneho života hlavného mesta Ruska. Vyrástli na nej také osobnosti, ako bol M. I. Glinka, A. S. Puškin a ďalší.

Baluďanský sa naďalej vzdeláva, píše vedecké práce, týkajúce sa štátnych reforiem v Rusku.

Od r. 1824 pracoval na ministerstve financií, bol členom zákonodarnej komisie, aj hlavným autorom ruského zákonníka Svod zakonov Rossiji, tvorcom ruskej právnickej terminológie a zákonov pre rôzne ministerstvá a úrady, za čo mu bol v r. 1837 udelený pridvorný titul feudála.

Bol veľmi známy na cárskom dvore. Po nástupe svojho odchovanca cára Mikuláša I. stal sa senátorom a predsedom kabinetnej kancelárie cára. Do konca života zostal obľúbeným a vysokováženým vedcom, na ktorého sa často obracali so žiadosťami o pomoc vysokí štátni činitelia Ruska.

Po roku 1828 každý rok sa chodil liečiť do českých kúpeľov a nadviazal priateľstvá s V. Hankom a P. J. Šafárikom.

Zaslúžil sa o rozšírenie slovansko-ruských kultúrnych a vedeckých stykov v 20. – 40. rokoch XIX. Storočia.

Michal Baluďanský má značný podiel aj na vydaní zákona z r. 1861 o zrušení nevoľníctva v Rusku a na prebojúvaní slobodného rozvoja poľnohospodárstva, priemyslu a trhu.

Zanechal veľmi bohaté literárne dedičstvo. Mnohé jeho práce a prednášky cenzúra nedovolila vydávať, preto sa šírili v rukopisoch.

Z rukopisov za pozornosť stojí súbor prednášok pod názvom „Sistema Mychajla Baluďanskovo“. V tejto práci sformuloval svoju koncepciu rozvoja Ruska, ktorej východzím momentom bola snaha o zrušenie nevoľníctva.

V rukopise zostala aj 8-zväzková práca z politickej ekonómie a financií a desiatky ďalších.

Najvýznamnejšou prácou je ruský zákonník Svod zakonov Rosiji, ktorý vyšiel v 15 zväzkoch. Bol autorom mnohých ďalších zákonov, projektov a prác, týkajúcich sa reforiem, rozvoja poľnohospodárstva, priemyslu a trhu.

O činnosti Baluďanského boli napísané mnohé odborné práce. Písali o ňom Nedzeľskij, Fatajev, ale najlepšiu daň splatil nášmu rodákovi i maďarský vedec Tardi Lajos, ktorý v r. 1954 vydal o ňom knihu.

Vysoko sa oceňujú Baluďanského pokrokové názory a styky s ruskými, českými a maďarskými činiteľmi v tomto období.

Na Baluďanského ešte doteraz spomínajú vnuci alebo pravnuci tých, ktorí ho poznali vo Vyšnej Olšave, lebo nikdy nezabudol na úbohý a nedôstojný život svojich rodákov. Vždy bojoval proti tmárstvu a neúcte.

Ku koncu svojho života navštívil Budapešť a v niektorých prameňoch sa uvádza, že v r. 1847 sa mu podarilo ešte navštíviť rodný kraj.

Zomrel 3. 4. 1847 v Petrohrade ako ruský šľachtic s erbom, na ktorom vynikala rímska číslica s označením „XV“, vlastnoručne načrtnuté cárom Mikulášom I. ako vďaka a spomienka na zostavených 15 zväzkov „Svodu zakonov Rosiji“.

Pochovaný je na monastyrskom cintoríne v Troicko-Sergejevskej prímorskej pustatine. Počas 2. svetovej vojny bol jeho hrob a pomník značne zničený. Jeho busta sa nachádza v slávnostnej sále leningradskej, teraz sankt-peterburskej, štátnej univerzity.

Z deviatich detí syn Alexander Michailovič (1818 – 1897) bol ruským generálom a dcéra Anna Daraganová (1806 – 1877) bola ruskou spisovateľkou pre deti.

Tvorba:

1.  O razdeleniji i oborote bogatstva.

     In: Statističeskij žurnal, 1806, zv. 1, č. 2.

2.  Nacionaľnoje bogatstvo. Izobraženije različnych chozjajstvennych sistem.

     In: Statističeskij žurnal, 1806, zv. 2, č. 1.

Ruský veľvyslanec na návšteve vo Vyšnej Olšave

Vzácnu návštevu privítali minulý utorok vo Vyšnej Olšave. So starostom obce Jurajom Kasardom sa stretol veľvyslanec Ruskej federácie Pavel Kuznecov, honorárny konzul RF Ladislav Štefko a vedúci protokolu Veľvyslanectva RF na Slovensku Sergej Čerkalin. Dôvodom návštevy bola skutočnosť, že obec je rodiskom významného ekonóma, právnika, univerzitného profesora a prvého rektora prestížnej Petrohradskej univerzity Michala Baluďanského (1769 – 1847).

Počas asi hodinovej návštevy si delegácia prezrela priestory obecného úradu, pristavili sa pri pamätnej tabuli M. Baluďanského a načrtli možnosti spolupráce pri zviditeľňovaní tejto osobnosti. „Aj keď sa jedná o nášho rodáka a veľmi významnú postavu ruskej histórie, o jeho živote vieme pomerne málo. Nepoznáme ani jeho možných príbuzných, aj keď priezvisko Baluďanský sa v obci zachovalo dodnes. Vo Vyšnej Olšave prežil len časť svojho detstva a 7. októbra uplynulo 242 rokov od jeho narodenia. Snažíme sa však o ňom zistiť čo najviac a dostať túto osobnosť viac do povedomia ľudí žijúcich v regióne i na celom Slovensku. Práve v tomto by nám mali byť nápomocní aj zástupcovia ruského veľvyslanectva. Len pripomeniem, že absolventmi univerzity, pri ktorej vzniku stál M. Baluďanský sú aj v súčasnosti dvaja najvyšší predstavitelia Ruska Vladimír Putin a Dimitrij Medvedev,“ priblížil starosta J. Kasarda. Rusi ponúkli obci spoluprácu pri založení Nadácie Michala Baluďanského. Samospráva bude mať zastúpenie v jej správnej rade. Na počesť slávneho rodáka plánujú pomenovať miestnu základnú školu a takisto v obci zriadiť pamätnú izbu. Svetlo sveta by mala uzrieť aj publikácia o živote a diele M. Baluďanského.

článok  STROPKOVSKÉ SPEKTRUM 12. 10. 2011
 

 -----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 Ešte jeden životopis
Pochádza od Stropkova z obce Vyšná olšava, narodil sa dňa 7.10.1769. Po ukončení štúdia si v roku  1802 vzal za ženu Antóniu Annu Júliu Hegerovú. Mali spolu deväť detí, dvoch synov a sedem dcér. Na pozvanie ruského cára Alexandra I. odišiel do Ruska, do Sankt-Peterburgu. Tu pôsobil ako profesor na Pedagogickom inštitúte v Sankt-Peterburgu a pracoval na ruskom Ministerstve justície a Ministerstve financií. V roku 1806 vypracoval ruskú právnickú terminológiu. Stal sa čestným členom Botanickej spoločnosti v Altenburgu.V roku 1813 sa stal dvorným učiteľom cárových bratov Mikuláša a Michala a bol ním do roku 1817.

Po dlhotrvajúcich vojnách vypracoval správu cárovi Alexandrovi I. na oživenie ruského hospodárstva, ktorá obsahovala výklad nového finančného plánu. Vypracoval správu pre zrušenie nevoľníctva v Rusku. V roku 1816 sa stal dekanom Filozoficko-právnickej fakulty Hlavného pedagogického inštitútu v Sankt-Peterburgu. Neskôr sa stal prvým rektorom Sankt-Peterburgskej univerzity. Pri riešení sporu medzi Anglickom a USA v roku 1822 bol poverený diplomatickou úlohou: za ruskú stranu viedol s Čínou (čínskymi vedcami) písomnú korešpondenciu v latinčine a bol členom zákonodarnej komisie, kde sa zaoberá úlohami z oblasti financií: peňažný systém, organizácia bánk, dane, pôžičky, práce o financiách prosperujúcich štátov Európy. V roku 1826 sa stal vedúcim Druhého oddelenia kancelárie Jeho veličenstva. Vypracoval nový štatút mesta Sank Peterburg pre ministerstvo vnútra v roku 1827. Vydal 15 zväzkov „Zbierky zákonov Ruska“ v roku 1832. Stal sa predsedom skúšobnej komisie na Sankt-Peterburgskej univerzite pre kandidátov na profesorov práva.

V roku 1836 sa stal členom- korešpondentom štatistického oddelenia Ministerstva vnútra. Neskôr mu bol udelený šľachtický titul s erbom a bol menovaný za senátora. V roku 1874 zomrel v Sankt-Peterburgu, 15. apríla. Pochovaný je na cintoríne Troicko-Sergejevského kláštora neďaleko Sankt-Peterburgu.

prebrané z: http://az-europe.eu/sk/osobnosti-v-europe

Spresnil som akurát, že nepochádza zo Stropkova  ale z Vyšnej Olšavy.

Rodí sa dokument o slovenskom rektorovi Petrohradskej univerzity M. Baluďanskom

Už niekoľko rokov sa v kultúrnych, najmä filmových kuloároch, hovorí o spracovaní zaujímavej témy životného príbehu Michala Baluďanského (1769-1847), rodáka z Vyšnej Olšavy (súčasný okres Stropkov), ktorý svojím dielom i aktivitami významne zasiahol do vzdelanostného, právneho, ekonomického i kultúrneho života Ruska za vlády cára Alexandra I. O učencovi – právnikovi, politológovi, ekonómovi – jedným slovom erudovanom človeku, budeme mať možnosť dozvedieť sa viac vďaka spoločnému úsiliu verejnoprávnej RTVS, Trigon Production a petrohradských filmových štúdií Lenfilmu, ktorí pod režisérskou taktovkou Františka Palondera s významnou finančnou injekciou Ministerstva kultúry SR, Audiovizuálneho fondu SR, ako aj RTVS, pracujú na projekte 90-minútového hraného dokumentu od roku 2007.

V tom čase bol zverejnený zámer vytvoriť životopisný príbeh o Slovákovi Michalovi Baluďanskom, s menom ktorého sa spája nielen história  Petrohradskej univerzity, ale aj množstvo zákonodarných a hospodárskych projektov cárskeho Ruska vlády Alexandra I., ako aj ďalších iniciatív M. Baluďanského počas jeho pôsobenia tak v Petrohrade, ako aj v Pešti, Viedni a ďalších mestách Rakúsko-Uhorska, ale aj v Paríži či Londýne.

Skutočnosť, že osobnosť a pôsobenie M. Baluďanského môže významným umeleckým a zároveň i historicko-informatívnym spôsobom vstúpiť do kontextu slovensko-ruských vzťahov, potvrdila aj návšteva prezidenta Ruskej federácie Michaila Medvedeva v máji 2010 v Bratislave. Počas oficiálneho prípitku sa totiž prezident SR Ivan Gašparovič aj v súvislosti s tým, že M. Medvedev je odchovancom petrohradskej „alma-mater“  (ukončil v nej Právnickú fakultu, rovnako ako aj znovuzvolený prezident Vladimir Putin, pričom Medvedev v nej pôsobil v rokoch 1990-1999 aj ako pedagóg), zmienil v súvislosti s historickými slovensko-ruskými vzťahmi okrem osobných a duchovných väzieb slovenských lekárov Dušana Makovického či Alberta Škarvana na výnimočného ruského spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého práve o znamenitosti Michala Baluďanského! Aj preto je dobrou správou v rámci oživovania a aj na báze, žiaľ, historicky – aj našou vinou – zapadnutej, no nie márnomyseľnej, nebodaj „prekonanej“ slovanskej vzájomnosti, a najmä slovensko-ruských historicko-kultúrnych vzťahov, že sa prejav tejto náklonnosti zviditeľňuje práve cez prizmu umeleckého filmového dokumentu.

Kaštieľ a skanzen v Humennom ožili filmármi

O tom, že Humenský kaštieľ a skanzen obsadil koncom marca filmový štáb, ktorý nakrúca hraný dokumentárny film o Michalovi Baluďanskom, informovali Podvihorlatské noviny ako o významnej udalosti v kraji. Nie div, veď v nežičlivej ekonomickej situácii v slovenskej filmovej tvorbe, je nepochybne povšimnutiahodný každý počin, nasmerovaný na umelecko-publicistické stvárnenie významných Slovákov, najmä ak ide o verejnosti síce málo známych, dielom i príbehmi osudov však výnimočných osobností, zvýrazňujúcich slovenský krajanský svet v predsa len menej zastúpenom ruskom prostredí.

Vo filme, ktorý režíruje František Palonder, sa objaví aj viacero Humenčanov. Zaujímavosťou je, že v samotnom Humennom našli tvorcovia dokumentu aj miesta, ktoré sa dajú porovnať s tými, kde Baluďanský naozaj žil. V skanzene sa odohrávajú napríklad scény z jeho detstva. Dej sa dostáva do chrámu, v ktorom slúžil omšu Baluďanského otec, gréckokatolícky farár, píšu okrem iného Podvihorlatské noviny. V priestoroch humenského kaštieľa filmový štáb nakrúcal scény z čias pôsobenia slovenského učenca v Novom Sade. Miestom exteriérových výjavov je aj okolie Humenného, napríklad lokalita Handrix. Režisér F. Palonder s možnosťou spolupracovať na dokumente oslovil aj herca Mariána Slováka. Ten počas nakrúcania v humenskom skanzene priznal, že kým si neprečítal scenár, nevedel, že dokument bude o tak významnom učencovi. M. Slovák v dokumente stvárňuje rozprávača 21. storočia, ktorý sprevádza príbehom a informuje divákov.

František Palonder (1954) už po skončení strednej školy pracoval v Slovenskej televízii ako asistent kamery. Absolvoval moskovský filmový inštitút VGIK, odbor réžia hraného a televízneho filmu (1976-1981), po štúdiu pracoval ako interný režisér STV a ako pomocný režisér spolupracoval s Jozefom Bednárikom a Jurajom Jakubiskom. V spolupráci s STV pokračoval aj v rokoch 1980-1992, keď pôsobil ako slobodný umelec, režisér, scenárista. V rokoch 2008-2010 bol dramaturgom STV v oddelení hudba a zábava.  Pre Slovenskú televíziu nakrútil okolo 500 titulov, veľkú časť z nich pripravil aj scenáristicky a niekoľko ako kameraman. Záber jeho tvorby je široký, od hraných projektov cez dokumentárnu tvorbu po hudobné a zábavné programy, ale aj šport, vzdelávanie a detské programy. František Palonder je členom Únie slovenských televíznych tvorcov a Slovenského centra PEN.

Baluďanský - „nepopísaný list“ slovensko-ruských vzťahov

Ak má byť dokument F. Palondera objavný historicky, faktograficky a aj umelecky, pričom na pozadí hraných dobových scén, potom ide o projekt objavný a náročný, v plnom význame slov komplexne nasýtený a najmä príbehový. Veď napokon samotný život a dielo Michala Baluďanského to len a len potvrdzujú. Kto je vlastne tento pre väčšinu verejnosti neznámy Slovák?

Narodil sa 7. októbra 1769 v rodine gréckokatolíckeho farára v neveľkej dedine Vyšná Olšava, v súčasnosti sa nachádzajúcej v okrese Stropkov na východe Slovenska. V rodnej obci získal prvé základné vedomosti. Už ako 8-ročný začal študovať na strednej škole v Novom Meste - Sátoraljaújhely, ktoré bolo vtedy sídlom Zemplínskej župy. Na tamojšom gréckokatolíckom gymnáziu sa pripravoval na kňazské poslanie. Školu ukončil v roku 1780, avšak nikdy sa nevydal cestou slova božieho kazateľa.  Pre mimoriadny talent dostal Baluďanský štátne štipendium a vyslali ho na štúdiá do Košíc (1783-1785) na filozofickú fakultu Kráľovskej akadémie práva, ktorú skončil s vyznamenaním. Právo študoval neskôr vo Viedni, kde za dva roky absolvoval štvorročné štúdium na právnickej fakulte (1787-1789).

Obdobie viedenských štúdií M. Baluďanského bolo poznamenané Francúzskou buržoáznou revolúciou. V tomto období sa študentská mládež aktívne zoznamovala aj s myšlienkami Montesquieho, Rousseaua, Helvétiusa, Smitha a ďalších filozofov, učencov a osobností, pričom v takomto spoločenskom dianí vyrastal aj Baluďanský. V Rakúsko-Uhorsku sa v tom čase otvárali nové vysoké školy. Jednou z nich bola aj Nagyváradská (Veľkovaradínska) kráľovská akadémia. Na miesto pedagógov bol vypísaný konkurz, do ktorého sa prihlásil aj mladý, vtedy 20-ročný Baluďanský. Po úspešnom konkurze v roku 1789 pôsobil ako profesor politických vied a ekonómie v Nagyvárade (Veľký Varadín). Vedeckou činnosťou v roku 1796 získal doktorát práv na univerzite v Pešti a od roku 1802 pôsobil ako dekan právnickej fakulty.

Michal Baluďanský už v relatívne mladom veku ovládal niekoľko cudzích jazykov – angličtinu, francúzštinu, taliančinu, nemčinu a maďarčinu. Počas pôsobenia v Nagyvárade sa zapojil do hnutia uhorských jakobínov. Bol členom tajného jakobínskeho Spolku slobody a rovnosti, založeného I. Martinovičom. Za svoje progresívne názory bol prenasledovaný uhorskými úradmi. Jeho prednášky boli v tom čase preto prísne cenzurované a zakázané.

V podmienkach dusného politického ovzdušia využil M. Baluďanský pozvanie ruského cára Alexandra I. a v roku 1804 odišiel spolu s manželkou a synom do Ruska, do vtedajšieho Sankt Peterburgu. Práve v meste na Neve, politickej, spoločenskej, vedeckej a kultúrnej bašte Ruska, začal M. Baluďanský učiť politické vedy, najmä ekonómiu, na tamojšom Pedagogickom inštitúte. V Rusku sa napokon usadil natrvalo a celý jeho ďalší život bol spätý s dianím v cárskom impériu. Baluďanský tu začal s prípravou významných projektov v oblasti ekonomiky a štátnej reformy, pričom sa mu dostalo cti pracovať v komisii veľkého ruského reformátora M. M. Speranského. Jeho tvorivá činnosť dosiahla postupne mimoriadne cenné rozmery, vplývajúce na spoločenský rozvoj Ruska.  Stal sa členom mnohých spolkov, napr. Slobodnej ekonomickej spoločnosti, v roku 1808 bol prijatý za čestného člena Botanickej spoločnosti v Altenburgu a v roku 1810 sa stal čestným členom Mineralogickej spoločnosti v Jene, ktorej v tom čase predsedal slávny básnik J. W. Goethe.

Keďže meno M. Baluďanského rezonovalo na cárskom dvore, v rokoch 1813-1817 sa z poverenia cára Alexandra I. stal vychovávateľom jeho mladšieho brata, vtedy 17-ročného veľkokniežaťa Mikuláša I., po smrti Alexandra I. v roku 1825 následníka trónu. Po opätovnom založení univerzity v Sankt Peterburgu (jej samotný vznik sa datuje rokom 1724 za vlády zakladateľa mesta Petra I., znovu sa zrodila ako pokračovateľka Pedagogického inštitútu, keď sa Alexander I. rozhodol iniciovať v roku 1819 vznik 5 univerzít v Rusku), sa v rokoch 1819-1821 stal jej prvým rektorom. Na tomto poste sa zaslúžil o demokratizáciu vyučovacieho procesu a o prijatie zákona, ktorý zaručoval výučbu na univerzite aj poddaným. Pod jeho vedením univerzita znovu nadobudla jej niekdajší prívlastok centra vedeckého a kultúrneho života hlavného mesta Ruska. Baluďanský v tomto období písal vedecké práce, týkajúce sa štátnych reforiem v Rusku.

Od roku 1824 pracoval na ministerstve financií, bol členom zákonodarnej komisie, aj hlavným autorom ruského zákonníka Svod zakonov Rossiji, tvorcom ruskej právnickej terminológie a zákonov pre rôzne ministerstvá a úrady, za čo mu bol v roku 1837 udelený pridvorný titul feudála. M. Baluďanský patril k uznávaným vzdelanostno-vedeckým kapacitám vtedajšieho Ruska. Obzvlášť bol obľúbený na cárskom dvore. Po nástupe svojho odchovanca - cára Mikuláša I., stal sa senátorom a predsedom kabinetnej kancelárie cára. Do konca života zostal obľúbeným a váženým vedcom, na ktorého sa často obracali so žiadosťami o pomoc vysokí štátni činitelia Ruska. Po roku 1828 sa M. Baluďanský každý rok liečil v českých kúpeľoch, počas pobytov nadviazal okrem iných aj priateľstvo s P. J. Šafárikom. Zaslúžil sa tak aj o rozšírenie slovansko-ruských kultúrnych a vedeckých stykov v 20.-40. rokoch XIX. storočia.

Pocta vďaky slovenskému rusofilovi

Michal Baluďanský v oblasti svojich vedeckých prác a právnického pôsobenia mal značný podiel na vydaní zákona z roku 1861 o zrušení nevoľníctva v Rusku a na prebojúvaní slobodného rozvoja poľnohospodárstva, priemyslu a trhu. Zanechal veľmi bohaté literárne dedičstvo. Mnohé jeho práce a prednášky cenzúra nedovolila vydávať, preto sa šírili v rukopisoch. Z nich za pozornosť stojí súbor prednášok pod názvom "Sistema Michaila Baluďanskogo". V tejto práci sformuloval svoju koncepciu rozvoja Ruska, ktorej východiskovým momentom bola snaha o zrušenie nevoľníctva.  V rukopise zostala aj 8-zväzková práca z politickej ekonómie a financií a desiatky ďalších.

Najvýznamnejšou prácou M. Baluďanského je ruský zákonník "Svod zakonov Rosiji", ktorý vyšiel v 15 zväzkoch. Bol autorom mnohých ďalších zákonov, projektov a prác, týkajúcich sa reforiem, rozvoja poľnohospodárstva, priemyslu a trhu.  O činnosti Baluďanského boli napísané mnohé odborné práce. Písali o ňom Nedzeľskij, Fatajev, ale najlepšiu daň splatil slovenskému rodákovi  maďarský vedec Tardi Lajos, ktorý v roku1954 vydal o ňom knihu.

Na sklonku života navštívil M. Baluďanský Budapešť a v niektorých prameňoch sa uvádza, že v roku 1847 sa mu podarilo ešte navštíviť aj rodný kraj.  Zomrel 3. apríla 1847 v Petrohrade (pripomíname si teda 165 rokov od jeho skonu)  ako ruský šľachtic s erbom, na ktorom vynikala rímska číslica s označením „XV", vlastnoručne načrtnuté cárom Mikulášom I. ako vďaka a spomienka na zostavených 15 zväzkov "Svodu zakonov Rosiji". Pochovaný je na cintoríne v Troicko-Sergejevskej prímorskej pustatine. Počas 2. svetovej vojny bol jeho hrob a pomník značne zničený.

Busta M. Baluďanského sa nachádza medzi velikánmi vzdelanosti a vedy v Aktovej sále Petrohradskej štátnej univerzity. Na jar v roku 2010 počas pracovnej návštevy delegácie Ministerstva kultúry SR v Sankt Peterburgu odhalili v budove univerzity pamätnú tabuľu Michalovi Baluďanskému. Ak sa v intelektuálnej veľmoci, akou odjakživa Rusko je, dostáva takej cti silnej individualite z neveľkého národa, je to prejav úcty, uznania a rešpektu. Napokon, v podobnom duchu rozvíjal myšlienky o výnimočnom Slovákovi v Rusku svojho času vo svojom  blogu o „Rektorovi“ Michalovi Baluďanskom aj Ján  Čarnogurský, predseda Slovensko-ruskej spoločnosti.

Ľudo Pomichal

Foto:  autor

Zdroje:  ivychod.sk, rusyn.sk, Podvihorlatské noviny